Lovci fotografií spomínajú na Namíbiu
V máji 2008 si štyria lovci fotografií splnili svoj sen a vypravili sa na 18-dňovú cestu po
Namíbii. Celkovo najazdili vyše
5 000 km, z toho asi len 600 km po asfaltkách. Cieľ posväcuje námahu,
lebo vyzbrojení fotoaparátmi videli kus púšte Namib, naháňali sa s divokými slonmi v koryte
rieky Hoanib. Prešli divočinou až na sever k hraniciam s Angolou, stretli zaujímavých ľudí a spoznali
tradičný spôsob života kmeňa Himba, ktorý možno už o niekoľko rokov bude minulosťou.
„Bol to nezabudnuteľný výlet plný slobody, adrenalínu a dobrej zábavy“, vyjadrili sa naši klienti,
pridávajúc aj zopár autentických cestovateľských výpovedí s množstvom pozoruhodných fotografií ...
V Afrike sa neradno potulovať iba tak
Bez sprievodcov je to všade ťažké, ale v Afrike, ak chcete naisto všetko absolvovať bez ujmy, je sprievodca nevyhnutný. Namíbijský sprievodca našich lovcov fotografií sa volal Harry. Jeho rodičia boli Nemci, ale on už vyrastal v Namíbii. Tento hlučný bušman s veľkým srdcom brázdi cesty - necesty juhu čierneho kontinentu už od roku 1992 ...
Na výlet balónom si treba privstať
Pred východom slnka je v púšti pomerne chladno, avšak čím chladnejší je vzduch, tým lepšia je termika a o to ľahšie stúpa teplovzdušný balón k oblohe. Je to nesporne úžasný pocit, ticho sa vznášať nad púšťou Namib a pozorovať ju zhora. Cítiť vietor na tvári a nechať sa ním unášať ...
Erica spoznali na výlete balónom
Je majiteľ tejto atrakcie a zároveň pilot. Pôvodom Belgičan vyrastal v Kongu a odtiaľ utiekol do Namíbie. Prácu biológa zavesil na klinec a venuje sa cestovnému ruchu. Hneď pri národnom parku si kúpil pozemok s rozlohou dvadsaťdvatisíc hektárov (220 km2). Postavil si na ňom typický juhoafrický dom a vytvoril vyhliadkovú trasu, kadiaľ našich cestovateľov previezol špeciálnym teréniakom. Má pozoruhodný životný štýl a vyzeral ako ostatní Namíbijčania - spokojne a šťastne.
Slnko stúpa raketovou rýchlosťou
Púštna oblasť Sossusvlei je naživo ešte výraznejšia než na fotografiách. Farby nie sú prehnané, pieskové duny sú tam naozaj červené. Lovci fotografií mali šťastie na bezoblačnú oblohu, takže sa im fotilo vynikajúco. Dôležité bolo vystihnúť čas, lebo slnko tam stúpa na oblohu raketovou rýchlosťou a klesá rovnako rýchlo.
Adrenalínová jazda v púšti Namib
Namíbijská trasa je vhodná len pre terénne autá. Jazdí sa po vyjazdených stopách, ktoré sprievodca Harry odmietal opustiť, keď sa chceli jeho zverenci dostať bližšie k objektom svojho fotografického záujmu. Vyjazdené stopy totiž hyzdia krajinu až 50 rokov potom, čo sa prestanú používať. Výnimkou sú vyschnuté korytá riek, kde si s nimi raz za rok poradí voda a pieskové duny, ktoré zasa hneď „zresetuje“ vietor. Na severe púšte Namib je oblasť Sandwich Harbour, dostať sa tam dá len autom a na špeciálne povolenie. Jazda po dunách si vyžaduje nemalé skúsenosti, lebo ak auto ide príliš pomaly, nedostane sa na vrchol, ak príliš rýchlo, dunu preskočí a zapichne sa do piesku. A sú miesta, odkiaľ sa vlastnými silami už vôbec nedá vyjsť.
Slony ako milé a priateľské zvieratká
Detské leporelá zobrazujú slony ako milé a priateľské zvieratká. Cestovatelia tvrdia, že opak je pravda. Vraj ak vidíte slona v divočine, utekajte či rovno dupnite na plyn. Pred slonmi mal rešpekt aj sprievodca Harry. Každé pozorovanie slonov z úctivej vzdialenosti sa skončilo tým, že jeden z nich stratil trpezlivosť - trúbiac a prudko mávajúc ušami vyháňal votrelcov zo svojho teritória.
Od strachu na záchod ani nejdete
Stany na strechách terénnych áut poskytujú cestovateľom ohromnú slobodu. Tábor sa dá rozložiť v priebehu chvíľky, kdekoľvek sa človeku zapáči, priam v centre fotografického diania. Existujú však aj určité úskalia voľného kempovania. Záchod si totiž nosíte so sebou pod pazuchou a v podvečer sa vám ho ako naschvál vždy podarí rozložiť tam, kde je najväčšia koncentrácia hmyzu v okolí. Po zotmení nočné zvuky a škreky okolitej divočiny natoľko zosilnejú, že od strachu na záchod radšej ani nejdete.
Nové šľapky zo starej pneumatiky
Prvá himbská dedina vyzerala až priveľmi autenticky, oveľa neskôr na základe rôznych drobností si naši cestovatelia poskladali, že pravdepodobne funguje len pre turistov. Do druhej dediny turisti síce sem - tam zavítajú, ale oveľa zriedkavejšie. Náčelník bol veľký, bachratý štyridsiatnik s modernou pokrývkou hlavy. Harrymu sa veľmi páčili jeho šľapky a dohodli sa, že náčelník mu jedny vyrobí z pokazenej pneumatiky ich auta. Harry sa už po svoje šľapky určite zastavil a treba len veriť, že sa mu v nich dobre chodí.
V Etoshi platia dve prísne pravidlá
Národný park Etosha sa rozkladá na obrovskej rovine, ktorú obýva množstvo divej zveri. Tá sa koncentruje okolo premysleného systému napájadiel, takže najmä v období sucha tu môžete pozorovať nielen zvieratá, ale aj ich príbehy. V Etoshi platia dve prísne pravidlá - za bránu kempu alebo von z parku sa musíte dostať pred západom slnka a mimo kempov nie je dovolené vystúpiť z auta. Pri jednom z napájadiel boli obrovské slony. Keď sme sa chceli dostať bližšie, zistili sme, že odbočka k nemu je zatarasená malými balvanmi. Harry sa zachoval, akoby bol našinec: „Keď som tu bol naposledy, neboli tu. Choďte ich odhádzať.“ Potom porozmýšľal a prehodil: „Keby niečo, povieme, že to už tak bolo.“
Vodopády Epupa zdobí večná dúha
Na tomto dynamickom mieste, ktorého meno v jazyku Hererov znamená „padajúca voda“, sa rieka Kunene rozlieva do strán v súbežných kanáloch s celkovou šírkou 500 m, potom padá 60 m dole v niekoľkých menších skokoch, z ktorých najdlhší je 37 metrový vodopád Epupa. Rieka sa tu vlieva do úzkej štrbiny, ktorú zdobí večná dúha.
Väzenie v dutom kmeni baobabu
Cestovatelia nazreli aj do útrob Ombalantu, najväčšieho baobabu v regióne Ovamboland. Kmeň 20 metrov vysokého stromu je taký široký, že je potrebných 40 dospelých ľudí s roztiahnutými rukami, aby ho obopli. Pohodlne sa doň zmestí až 22 osôb a v minulosti slúžil ako pošta, kaplnka a väzenie.
Šofér musí mať oči na stopkách
Pri šoférovaní je trochu problém s cestami v úplnej divočine, konkrétne s tými, kde sa dá ísť rýchlejšie ako 10-20 km/h. V ťažkom teréne sa jazdí veľmi pomaly a na všetko je dosť času. Keď sa ale dá ísť napr. šesťdesiatkou, tak je to dosť psycho, lebo oči treba mať na stopkách, aby človek nenarazil do veľkého kameňa, ktorý sa zrazu objaví v stope alebo aby sa mu auto neprelomilo napoly, keď vbehne do priečneho zlomu. Ono sa tam totiž hrozne zle brzdí, brzdné dráhy sú oveľa dlhšie, takže keď u nás platí: "choď len tak rýchlo, aby si mohol zastať, keď zbadáš prekážku", tam to platí dvojnásobne.
Aj to je uhol pohľadu na Afriku ...
Osada Purros sa našim fotografom postarala o neuveriteľný zážitok z najväčšieho afrického kontrastu. Nad chudobnou dedinou uprostred ničoho, ku ktorej ani nevedie poriadna cesta, stojí najsuper luxusný dizajnérsky hotelík Okahirongo Elephant Lodge. Je v ňom bazén s krištáľovo čistou vodou a viac zamestnancov ako izieb. Typických návštevníkov sem cestovky privezú lietadlom a ukážu im himbskú osadu na spôsob Disneylandu. Večer im potom pri perfektom stolovaní predložia večeru pri sviečkach zostavenú z niekoľkých chodov a o dva dni ich už niet. Aj to je uhol pohľadu na Afriku ...
