NP CHOBE & VICTORIA FALLS


Môžete tu obrazne chytať zvieratá za zadok ...

Práve na hraniciach medzi Namíbiou, Botswanou, Zimbabwe a Zambiou migruje najväčšie žijúce stádo slonov na svete, ktoré odhadujú na 120 tisíc kusov. Toľko slonov nežije vo všetkých ostatných afrických štátoch dohromady. Právom sa NP Chobe nazýva sloním kráľovstvom.

Národný park má rozlohu 11 160 štvorcových kilometrov a jeho severnou časťou preteká rieka Chobe, pravý prítok rieky Zambezi. Vďaka nej si tu môžete skombinovať safari z auta a z lodičky. To, aké zvieratá uvidíte, je do veľkej miery otázkou šťastia, ale tiež treba dodržiavať pár základných pravidiel. Počas safari nevystupujte z auta. A keď už musíte, tak na to treba mať pádny dôvod – napríklad defekt. Ďalším dôležitým pravidlom je, že k zvieratám, najmä tým väčším, sa môžete priblížiť len na určitú bezpečnú vzdialenosť. Hovorí sa, že napríklad slon nikdy nezaútočí bez toho, aby vopred nedal varovné znamenie veľkými ušami. Buď môžete veriť tomu, že to slonie matky naučili všetkých slonov alebo si pohľad na nich vychutnávať zopodiaľ. Najbližšie sa k nim však dostanete práve z rieky. Veď si predstavte, že tento kolos musí denne vypiť v závislosti od vonkajšej teploty približne 70 - 200 litrov vody. No a po tretie, človek si musí uvedomiť, že v buši je len na návšteve a pokiaľ chce zvieratá nerušene pozorovať, musí sa zdržať hlasných prejavov radosti, inak ich všetky odplaší.

Horšie je to s hrochmi. Číhajú v každej zátoke, za veľkými balvanmi, vyvaľujú sa na pieskových brehoch. Vo vode ich človek ťažko zbadá. Splývajú s vyčnievajúcimi kameňmi a len ich silné zafŕkanie vás upozorní, že nie ste sami. Sú to veľmi nebezpečné tvory, na ktoré pripadá najviac zabitých ľudí v Afrike.

Hroch neznesie, keď niekto naruší jeho teritórium. Z milo vyzerajúceho predhistorického dobráka sa razom stáva neľútostný súper. Ponoria sa pod hladinu a bez výstrahy prevrátia loď, usmrtia jej pasažierov. Ich agresivita pramení zo strachu. Ak sú ponorené pod hladinou a nevedomky vplávate do ich teritória, cítia sa ohrozené. Útočia. Víťaz je už vopred jasný ...


VICTORIA FALLS


Skok do pekla ...

Na ruku vám napíšu hmotnosť, poradie a podpíšete i papier, že ak sa niečo stane, nik za to nemôže. Iba vy sám. A potom už len stojíte na malom, asi meter dlhom mostíku a pozeráte do kaňonu, kde sa vyše sto metrov pod vami valia kaskádami vody rieky Zambezi. V okamihu sa vám premietne celý život. Vnímate iba: tri, dva jeden, jump! Skočíte a zopár najbližších sekúnd cítite, ako sa žalúdok obracia a tlačí na chrbát, prúd vzduchu deformuje tvár a hladina rieky sa približuje čoraz viac a viac a... Za neuveriteľne kratučký okamih visíte dolu hlavou, pod vami špliecha rieka, stačí len natiahnuť ruku. Vychutnávate si zoskok z jedného z najvyšších mostov na svete. Práve ste „zleteli“ 111 metrov. Keď vás vytiahnu späť na most, mladý černoch vycerí biele zuby a spýta sa: „Tak čo, aké to bolo?“ „Úžasné,“ odpovie drvivá väčšina. No nielen kvôli takémuto skoku prúdia do Zimbabwe odvážlivci z celého sveta. Okolie Viktóriiných vodopádov ponúka cestovateľom oveľa viac.

Viktóriine vodopády, to je obrovské množstvo vody, valiace sa do rokliny hlbokej vyše sto metrov v šírke 1,7 kilometra. Prejsť vstupnou bránou znamená ocitnúť sa v inom svete. Na rozdiel od okolitej krajiny sa tu zrazu vylúpne dažďový prales, kde prší po celý rok. Nie je to však klasický dážď, ale kvapky vody z vodopádu, oznamujúce prišelcom, že živel je už blízko. Neustále vlhko možno otravuje turistov, no svedčí tunajšej flóre. Darí sa tu obrovskému papradiu, lianám, orchideám, ebenu, mahagónom a, samozrejme, typickým mohutným baobabom. Najznámejší rastie na zimbabwianskej strane vodopádov a má už vyše tisícpäťsto rokov. Je obohnaný plotom, aby ho neohrýzali slony, a má dokonca svojho osobného strážcu.

Pár metrov od vstupnej brány stojí pri úzkom chodníčku socha Davida Livingstona v nadživotnej veľkosti. Je tu aj pamätná tabuľa oslavujúca cestovateľa a misionára, ktorý tak miloval Afriku, že sa odmietol vrátiť do rodného Anglicka, kde ho dokonca vyhlásili za nezvestného. Stratený bol až do roku 1871, keď ho pri mestečku Ujiji objavil cestovateľ Henry Stanley, ktorý tu hľadal prameň Nílu. Slovami: „Pán Livingstone, ak sa nemýlim,“ vyjadril typicky anglické nadšenie. Livingstone zomrel 1. mája 1873 v rovníkovej Afrike. Jeho telo previezli do Londýna, ale jeho srdce, ktoré patrilo Afrike, je pochované pod cédrom na pobreží Tanzánie.

Mestečko Victoria Falls leží asi 70 kilometrov od hraníc s Botswanou a vedie k nemu pomerne kvalitná asfaltka. Už po pár kilometroch vidno opar z vodopádov, z neho sa neskôr vynorí neveľké, asi desaťtisícové mesto. Tvoria ho tri ulice a na hlavnom námestí, ak sa to tak dá nazvať, je aj predajňa Baťa. Je tu výborná reštaurácia Mama Afrika, kde podávajú steak z antilopy kudu alebo krokodílí chvost, ale najmä asi najlepšie trhy v južnej Afrike. Ponúkajú tu tradičné výrobky z dreva či z kameňa, a to za polovičné ceny ako inde. Dôvod je prostý: obchodníci sú radi, keď sa tu zjaví nejaký turista, ktorých je tu ako šafranu.